Navždy sa zachová !

Život plynie ako voda. Kľukatí sa, dvíha svoju hladinu, vytvára si nové cesty. Niekedy plynie pokojne a naopak niekedy je búrlivá. Občas má i mŕtve rameno, ale vždy si nájde správny smer. Naše cesty sa spojili pred štyrmi rokmi. Tridsať vyhúkaných tváričiek so strachom v očiach čakalo za budovou školy gymnázia. Triedna pani profesorka prečítala naše mená a my sme prvýkrát prekročili prach dverí, na ktorých stálo 1.A. Nevedeli sme, čo nás čaká, no všetci sme boli nabudení a odhodlaní na štúdium. Stresovali sme učiteľov našim nezáujmom o učenie, zdržiavali sa a vyhýbali skúšaniu, boli sme urečnení ako staré ženy na trhu či mnohému sme rozumeli asi tak, ako ryby divadlu. Napriek všetkému to s nami učitelia zvládajú dodnes. Dni a týždeň plynuli a my sme na konci svojej cesty. Istý múdry človek raz povedal: „Mladosť je klas, pýta svoj čas“ . Áno, o chvíľu sa uzavrie brána s rokmi nášho detstva a kľúč od nej...

Všetko sa to začalo v septembri 2018. Hneď po otvorení ďalšieho školského roku sme zmenili svoje pozície alebo resp. funkcie na škole, na stanovisko pod košom, kde majú „flek“ štvrtáci. Oficiálne sme sa stali maturantmi. Myslím si, že počas piatich mesiacoch nášho štvrtáckeho "vládnutia" sme sa až tak nevenovali škole a učeniu, ale prvoradá nám bola stužková.

Hovorí sa, že na stužkovú slávnosť by si mal človek pamätať dokonca svojho života. Nie je to len taká obyčajná zábava ako býva na dedine, na ktorej sa chcete vyblázniť a na chvíľu zabudnúť na svoje povinnosti. Je to dlhodobý proces, ktorý prebúdza triedneho ducha, vytvára nové priateľstvá alebo naopak, ich pokazí, pripravuje maturantov na ťažké situácie, prekvapivé zvraty, s ktorými sa budeme musieť popasovať aj tam vonku, v skutočnom živote, keď už nebude nablízku mamka či tatko. Celá táto slávnosť symbolizuje akýsi začiatok dospelosti, dvere do nového života, nový začiatok a definitívny koniec.

Aká bola naša stužková ? Nebolo to také, ako sme si to predstavovali a vysnívali. Nestáli sme tam, pred všetkými hosťami, takí, akí sme si mysleli, že budeme. Veľavážení maturanti so serióznym výrazom v tvári, hrdí na to, že sme to štvorročné dvíhanie a kľukatenie hladiny zvládli bez ujmy na zdraví. V ten večer, večer našej stužkovej, sme chceli byť najdospelejší, ako sa len dá. Na ten okamih sme čakali od chvíle, kedy naše rieky boli ešte len potôčikmi, a teraz je za nami…. 7.december 2018 ostane navždy v našich spomienkach a v našich srdiečkach. Slávnostne oblečení, vnútorne rozochvení, s úsmevom na tvári. Konečne aj nás zdobia zelené stužky, ktoré symbolizujú nádej. Je to také trošku zvláštne. Tak veľmi mi je to ľúto, že je to už všetko za nami. Prečo sa tak krásne momenty nemôžu opakovať viackrát a vždy obehnú tak nesmierne rýchlo. Bolo to však krásne. Po niekoľkých príhovoroch, pri ktorých som si poplakala, som si prvýkrát zatancovala s mojím otcom. Dobre sme sa zabavili, tancovali, spievali, program sme mali vynikajúci a koláče tiež. Všetky moje spolužiačky boli krásne, ako princezné, no a chlapci.. Každej dáme slinky tiekli.

Obleky, kravaty, profesor dojatý, dievčatá zmenené, šatami na dámy. Úsmevné spomienky, už je to za nami... Ááááá! Elán to vyjadril za nás všetkých: Navždy sa zachová, v pamäti stužková!