Jeseň podľa prekliateho básnika

Pevne verím tomu, že keby čítala tento článok moja triedna profesorka a zároveň slovenčinárka, bola by na mňa pyšná nadšená, že aspoň niečo zo svetovej literatúry viem. Keďže som v treťom ročníku na gymnáziu, súčasťou literatúry je literárna moderna a všetky smery, ktoré zahŕňa. Jedným z tých smerov je impresionizmus. Umelecký smer, ktorý vznikol vo Francúzsku v 19.storočí. Dôraz kládol na zachytenie dojmu, ktorý istý objekt vyvoláva, na zachytenie atmosféry. S impresionizmom sa taktiež spájajú aj prekliaty básnici (označoval umelcov, ktorí sa v spoločnosti cítili osamotení a nepochopení) a práve o jednom z nich bude dnešný článok. Vonku máme nádhernú jeseň, a k tomu básnika, ktorý o jeseni napísal báseň, je to ideálna kombinácia. 

Ten nárek zlý,

keď do huslí

jeseň kvíli,

skľučuje,

srdcu je

zle v tej chvíli.

Dusí to až,

zbledol som, náš

čas už bije,

na dni, ktorých niet,

škoda pomyslieť,

k plaču mi je.

Do víchric zlých

idem a v nich

sem-tam iste

bude ma niesť

jak pozdĺž ciest

suché lístie.

Tieto riadky píšem z pohodlia môjho domova. Vonku stále prší, čože jediné čo mi robí spoločnosť je čaj, paplón, kopa vankúšom a notebook. Počas týchto jesenných dní sa priam žiada, ostať doma v teplúčku a tichúčku. Keď sa povie jeseň, veľa ľudí (vrátane mňa) si predstaví typické zemité farby či teplé odtiene listov – žltá, oranžová, červená. V niektorých jeseň, vyvoláva pocity oddychu, pocity pokoja, kde sa príroda pripravuje na zimný spánok. V niektorých však, zasa jeseň, vyvoláva pochmúrne pocity, depresívne nálady či úzkostné stavy. Rovnako, ako to mal aj známy básnik, Paul Verlaine. Vo svojej básni s názvom „Jesenná báseň“, opisuje Verlaine svoj vnútorný svet. Píše o tom, ako sa cíti počas jesenného času, cíti sa stratený, dusí sa, jeseň ho zabíja. No na konci jeho básne, ligoce sa štipka nádeje. Toho, pre mňa tajomné, až by som povedala, že najtajomnejšie ročné obdobie. Ako vnímate jeseň Vy ?